Dva svety, jeden príbeh
O vôni dreva a pamäti rúk
Vyrastal som na dedine a dalo mi to veľa. Dobytok, záhrada, pole. Veci, ktoré sa nepýtali, či sa mi chce – jednoducho sa robili. V časoch, keď ešte neexistovali mobily ani internet, bolo úplne prirodzené vedieť chytiť do ruky kosu, dláto alebo kladivo.
Na dvore môjho rodného domu stojí dodnes stará stolárska dielňa. Postavil ju môj dedo spolu so svojím bratom ešte v roku 1946. Ručná dielňa, nástrojáreň a zadná strojovňa z masívnych trámov v jednej budove, dnes už obrastenej brečtanom.
Vnútri sú stroje, ktoré prežili celé generácie – nádherná pásová píla, hobľovačka, zrovnávačka, fréza. Kedysi boli napojené na transmisný pohon jedným motorom a koženými remeňmi, dnes už má každý stroj vlastný elektromotor. Hriadeľ však zostal ako spomienka na starý spôsob práce.
V ručnej dielni stoja pôvodné stolárske stoly. Je plná starého náradia – hoblíkov, dlát, píl, vrtákov a prípravkov, ktorých účel dnes pozná už len málokto. Keď do nej vojdeš, cítiš úžasnú vôňu dreva. Pre mňa je to vôňa detstva a zároveň miesto, kam sa chodím nadýchnuť pokoja a nacítiť históriu.
V časoch svojho vzniku sa v našej dielni vyrábali časti vozov, najmä kolesá pre miestnych roľníkov a hospodárov, ale aj dvere, okná a všetko, čo dedina potrebovala. V spolupráci s kováčom či lesníkom vznikali veci, ktoré slúžili celému okoliu. Takto kedysi vyzeral svet a bolo prirodzené, že sa veci neriešili cez služby, ale cez vzťahy.
To, čo ma na tom dnes fascinuje najviac, je spôsob práce. Neboli výkresy, neboli manuály, neexistovali technologické postupy ani kusovníky. Všetko bolo v hlave a v rukách. A predsa vznikali veci, ktoré mali presnosť takmer ako zo sériovej výroby. Dedko si vedel vyrobiť vlastné prípravky, vďaka ktorým bolo každé koleso rovnaké – nie ako zázrak, ale ako výsledok skúsenosti, trpezlivosti a remesla.
Dnes žijeme v čase veľkovýroby, automatizácie a systémov, ktoré sa snažia túto skúsenosť zachytiť do dát a postupov. A je to správne – svet sa zmenil. O to viac si však vážim, že kedysi existovali ľudia, ktorí to všetko dokázali bez toho. Nie preto, že by boli proti technike, ale preto, že ju ešte nepotrebovali.
Aj keď ma život zavial iným smerom – k technike, k počítačom a k práci, ktorá sa robí viac hlavou než rukami – našli sme si k sebe cestu. Možno trochu neskôr, ale predsa. Nie ako miesto na výkon, ale ako priestor, kde sa dá spomaliť, sústrediť sa na jednu vec a urobiť ju poriadne.
Neprišiel som s veľkým plánom ani s predstavou, že z nej niečo vybudujem. Skôr som sa k nej začal vracať po malých krokoch – opraviť pracovný stôl, police na náradie, upratať, vyrobiť jednoduchú vec len tak pre radosť. Postupne som pochopil, že to, čo ma na nej priťahuje, nie je len jej história, ale aj to, že ma učí trpezlivosti. Že veci nemusia vzniknúť rýchlo, ale aby mali hodnotu.
Dnes v dielni nerobím veľké veci ani sériovú výrobu. Skôr drobnosti, ktoré majú svoj príbeh. Zrekonštruoval som starú lavičku, nový plot na záhradu, pracovný stôl či skrinky do detskej izby, ale aj škrabadlo pre mačku. Niektoré z týchto vecí vznikali pomaly, po večeroch alebo cez víkendy.
Pri každej takejto práci sa snažím používať aj pôvodné náradie – staré hoblíky a pílky, ktoré tu ostali. Nie preto, že by to bolo praktickejšie, ale preto, že ma baví spájať nové drevo so starými nástrojmi, len tak pre spomienku. Vyrábam tiež klasické dlhé luky, vlastné šípy a aj netypické šachovnice z koreňov kosodreviny v kombinácii s kameňom. Pre mňa sú symbolom rôznych svetov a nerovných strán, ktoré sa napriek tomu stretávajú na jednej hracej ploche.
Obe mi dávajú zmysel. Len každá iným spôsobom.
"A som rád, že mám miesto, kde si môžem občas pripomenúť,
odkiaľ pochádzam a kto som."
Ing. Ľuboš RODANIČ
Ak by ste mali chuť niečo si vyrobiť, pokojne sa ozvite a rád vás týmto miestom prevediem. Stačí kus dreva, trochu času a chuť skúsiť.